Prvý Rytiersky rád. Svätý bojovníci? Či plieniči, znásilnovači a banditi
Illumináti- Cirkev a veda, nepriatelia? možno
Počas prvej krížovej výpravy prichádajú do Palestíny dvaja normanskí rytieri Hugo de Payens a Godefroi de Saint-Omer. Doma vo Francúzsku zdá sa nepatrili k zámožným šľachticom a preto ako množstvo iných dobrodruhov poslúchli výzvu pápeža Urbana II k oslobodeniu Božieho hrobu z rúk neveriacich. O ich pomeroch svedčí aj to, že mali iba jedného koňa.
Rádoví bratia
šľachtického pôvodu, jadro rádu, biele plášte s červeným osemcípym krížom, spočiatku peší bojovníci, neskôr keď rád zbohatol každému rytierovi patrilo niekoľko koní, zbrane dobré ale nesmeli byť nijako zdobené, rovnako postroj a oblečenie bez ozdôb.
Nižší Bratia (seržanti)
bratia nižšieho pôvodu, zväčša pešiaci, pážatá, sluhovia a pomocné zbory, čierne alebo tmavé plášte s červeným osemcípym krížom, podpora rytierov v boji
Klericikňazi ktorí boli zodpovední za nevojenskú činnosť rádu, zelené plášte s červeným templárskym krížom, vždy biele rukavice (tie neskôr prebrali slobodomurárske lóže) Ako už bolo povedané, pôvodným cieľom rádu je chrániť pútnikov na ceste do Jeruzalema popri pobreží Stredozemného mora. Pretože sa množstvo križiakov po dobytí Jeruzalema vrátilo naspať domov a Baldwin potreboval armádu aby udržal dobyté územie vo svojich rukách, sa Templári spolu s príbuzným rádom Johanitov (Špitálnikov) stávajú jadrom Baldwinovej okupačnej alebo ak chcete osloboditeľskej armády. Kráľova dôvera viedla od samého počiatku k otvorenej rivalite medzi Templármi a Johanitmi, ktorá sa nakoniec veľkou mierou sa podieľala na ich páde.
Počet tried sa neskôr rozrástol o nevojenské triedy ako boli rôzni remeselníci a aj o bratov ktorí vstúpili do rádu iba na určitý čas, či laických bratov ktorí v službou v ráde konali pokánie. Neskoršie stanovy rádu presne definujú hierarchiu kde na najvyššom mieste stojí Veľmajster, pod ním sú Seneschal, Veliteľ kráľovstva Jeruzalemského, Veliteľ mesta Jeruzalema, Velitelia Tripolisu a Antiochie ďalej cez Veliteľov posádok, Bratov Rytierov cez Nižších bratov, Vlajkonosičov až po Starých a Chorých Bratov každému presne vymedzuje jeho právomoci a povinnosti.
Rozmach
Popularita nového rádu veľmi rýchlo rstie a vysoké cirkevné kruhy si uvedomujú, že tento nekontrolovaný jav treba nejakým spôsobom podchytiť.
Bernard z Clairvaux, reformátor benediktínov, horlivý zástanca krížových výprav známy aj ako svätý Bernard, priateľ Huga de Payens zvoláva v roku 1128 koncil v Troyes aby sa konečne upresnilo čo sú títo noví mnísi a zároveň rytieri zač. Hugo krátko pred tým Bernarda navštívil a aj keď niektorí historici tvrdia že ho žiadal o stanovy pre svoj rád zdá sa pravdepodobnejšie, že skôr žiadal zvolanie ďalšej krížovej výpravy .
Bernard predstavuje stanovy rádu ktoré su podobne ako špitálnicke odvodené zo stanov Cisterciánov. Bernard mal v tej dobe v katolíckej cirkvi a teda aj v celej európskej politike veľké slovo, možno väčšie než pápež Honorius II a tak na koncile boli tieto stanovy potvrdené a s templárov sa stáva Militia Christi.
Stanovy rádu sú prísne, žiaden osobný majetok, jedny šaty, jedna miska pre dvoch bratov, jednoduché jedlo, mäso trikrát týždenne, každý deň omša a modlitby, zákaz akéhokoľvek styku so ženami, rozprávať čo najmenej. Žiadne súkromie, zákaz príjmať dary, absolútna poslušnosť Veľmajstrovi, zákaz loviť zver okrem levov, ťažké tresty za prestúpenie stanov. Naproti tomu v boji Templár vyhľadáva najnebezpečnejšie úlohy a nikdy sa nevzdáva, nepozná zľutovanie a nečaká milosrdenstvo.
Zhruba v tom istom čase Hugo de Payens obchádza európskych monarchov a žiada rytierov a finančnú pomoc. Aj keď rádoví bratia skladajú sľub chudoby peniaze potrebujú na to aby vôbec mohli fungovať, vydržiavať vojsko a hlavne ťažkú jazdu je vždy drahá záležitosť. Hugova kampaň je úspešná a získava viac než sto nových členov. Finančne si rád tiež výrazne polepšuje, mnohí monarchovia mu venujú veľké pozemky a majetky - teda aj nemalé výnosy z nich. O krátky čas Bernard v otvorenom liste Hugovi s nadpisom "Chvála nového Rytierstva" robí Templárom obrovskú reklamu a fakticky definitívne sa postará o nábor nových bratov.
V roku 1128 jel Hugo de Payens na dvore škótskeho kráľa Davida I na ktorého zapôsobil natoľko, že sa David obklopil iba templármi a urobil z nich "Strážcov svojich mravov vo dne i v noci". Aj v Škótsku dostali Templári obrovské majetky a dary a rád sa napriek sľubu chudoby stáva veľmi zámožným.
Rád sa veľmi skoro dostáva z benediktínskych rúk a stáva sa nezávislým na cirkevnej i svetskej jurisdikcii a jeho Veľmajster podliehal iba pápežovi. Počas 12. a 13. storočia je moc a samostatnosť rádu potvrdená niekoľkými pápežskými bulami, čo z Templárov robí najmocnejší rád Európy a zároveň dosť významný politický faktor.
Ako vojaci si Templári a nielen oni ale aj Špitálnici a Teutóni získali povesť neohrozených a neporaziteľných bojovníkov. Naviac Templári si svojho nepriateľa ctili a rešpektovali a napriek tomu že sa vzájomne zabíjali, Saracénov si vždy vážili a zaobchádzali s nimi so všetkou úctou. To na nich v očiach ostatných kresťanských veliteľov a aj prostých vojakov vrhalo tieň podozrenia pre "bratanie sa s nepriateľom". Pre tieto skutočnosti boli často využívaní na diplomatické misie v záujme Jeruzalemského kráľovstva.
Čo sa týka vojenského umenia Templárov treba povedať, že ako elitné zbory boli nasadzovaní na najťažšie úlohy a drvivá väčšina veľmajstrov v období keď rád bojoval v Palestíne padla v boji. Na bojovom poli skutočne nie je možné pochybovať o prevahe kresťanských rytierov (a nielen Templárov) v ťažkom brnení nad zväčša ľahko ozbrojenými Saracénmi. Úspechy v partizánskej vojne, ktorú domáce obyvateľstvo voči votrelcom viedlo však boli neveľké.
Veľmi zaujímavou sa dnes javí finančná činnosť rádu. Dá sa povedať že Templári sú objavitelia dnešného systému bankovníctva. S príchodom Druhej a Tretej krížovej výpravy začali byť templári považovaní za dostatočne dôveryhodných a stali sa bankármi nie len kresťanov ale aj moslimských kupcov. Pútnik odchádzajúci do Palestíny nemusel po nebezpečných cestách viecť so sebou veľa zlata, tak priťahovať nežiadúcu pozornosť a prípadne sa stať obeťou lúpežného prepadnutia, stačilo zložiť príslušný obnos v niektorej posádke kdekoľvek v Európe a na vydané potvrdenie si potom vybrať v inej posádke svoje peniaze. Samozrejme si rád dvádzal príslušný manipulačný poplatok, ktorý ale nebol v rozpore z oficiálnou katolickou politikou ktorá nepovoľovala úroky. Takýto systém zabezpečoval spokojnosť všetkých zúčastnených a zároveň prinášal rádu pekný zisk.
V roku 1186 zomiera Baldwin V. a v Jeruzaleme s podporou Templárov nastupuje na trón Guy z Lusignan. Špitálnici na protest odmietajú ďalej spolupracovať. Guy sa ukázal ako neschopný a zbytočne krutý kráľ. Štvrtého júla 1187 sa nedaľeko Hattinských rohov pod jeho velením stretáva 20 000 križiakov a 12 000 saracénskych jazdcov, ktorým velil schopný Saladin. V kresťanskej armáde sú spojené sily Templárov a Špitálnikov ale iba 1000 jazdcov.
Križiaci vyčerpaní únavou a nedostatkom vody po tažkej noci strávenej v obležení podľahli Saladinovi. Každý templár ktorý ešte žil vrátane Veľmajstra Gerarda de Ridefort bol sťatý a Templári (bola to ich prvá významná porážka) stratili povesť neporaziteľných bojovníkov.
Úspechy kresťanov v Palestíne však nemali dlhého trvania. Neschopní velitelia, nešťastné rozhodnutia, rozkol medzi Rímom a Konštantinopolom a politické konflikty zobrali nasledujúcim krížovým výpravam pôvodný cieľ a izolované kresťanské kráľovstvá v Palestíne márne očakávali pomoc. Nasledujúce krížové výpravy dosiahli iba čiastočné úspechy ak vôbec niečo dosiahli a kresťanské bašty padali jedna po druhej.
Ochota európskych monarchov investovať ďalej mužov a prostriedky do neúspešných kampaní na východe bola stále menšia a nepomáhajú ani pápežove prosby a naliehania. Templári a Špitálnici si svoje veliteľstvá sťahujú na Cyprus a Rhodos, Teutóni sa vracajú do Nemecka. V roku 1244 padá posledný krát Jeruzalem a už zostáva natrvalo v rukách Saracénov. Templári sa pomaly vracajú do svojich posádok v Európskych monarchiách pričom Veľmajster sídli vo Francúzsku. Rád ako taký už stratil svoj pôvodný účel, do Jeruzalema už neputuje nikto, nie je koho chrániť. Stáva sa ale niečím ako exkluzívnym klubom, byť Templárom je prestíž, veľa doležitých mužov sa chce stať členom. Veľmajster je po kráľovi najdôležitejšia osoba v štáte, rád stále funguje ako banka dokonca spravuje financie francúzskeho kráľa. Portugalský kráľ rádu daruje obrovské územie, kráľovstvo v kráľovstve. Vojensky sa Templári už veľmi neangažujú.
Obvinenie
Vo Francúzsku sa dostal v roku 1285 na trón Filip IV. Pekný ktorý začiatkom 14. storočia vyšiel s plánom zjednotiť všetky vojenské rády do jedného Rádu Jeruzalemských Rytierov. Templársky veľmajster Jaques de Molay s týmto nesúhlasil, pretože sa obával spojenia bohatých Templárov a chudobnejších Špitálnikov a Teutónov. Filip bol v tomto období v značnej finančnej kríze, pripravovaná vojna s Anglickom a nepokoje v štáte jeho pokladňu vyčerpali už dávno a bol nútený si požičať od nikoho iného ako od Templárov. Pretože rád mu odmietol ďalej požičiavať hľadal prostriedky inde. Najskôr spustil sériu perzekúcií proti Židom, potom proti talianským bankárom. Neskôr niekoľkokrát znehodnotil menu a začal vydávať mince s nižším obsahom zlata. Potom si Filip uvedomil, že najväčší poklad mu leží priamo pod nosom. Filip sa pokúsil zničiť rád jediným možným spôsobom: obvinil ho z kacírstva.
Príležitosť mu poskytol exTemplár Esquier de Florian, ktorý prišiel z hrôzostrašným udaním. (podľa istého zdroja to nebol priamo de Florian ale jeho spoluväzeň s ktorým zdieľal celu a ktorému sa pred smrťou so všetkým zdôveril). Do rádu sa na kráľov príkaz infiltrovalo 12 špehov a zároveň Filip donútil Clementa V. aby poslal de Molaya do Paríža. Ten prišiel v roku 1307 so 60 rytiermi, 150 000 zlatými florinmi a striebrom, ktoré viezol na 12 koňoch. De Molay nemal najmenšie tušenie čo sa proti nemu chystá a prišiel vo viere že sa bude plánovať nová krížová výprava. Filip jeho presvedčenie ešte umocnil keď sa k nemu choval so všetkou úctou a dokonca ho urobil krstným otcom svojho syna. Na stretnutí, ktoré zvolal a kde sa mali zúčastniť všetky vojenské rády (Špitálnici neprišli pretože práve potláčali povstanie grékov na Rhode), Filip vyrukoval s presvedčením že vojenské rády stratili dôvod prečo ďalej existovať, Svätá zem je stratená, nová krížová výprava nebude. V piatok 13. októbra 1307, tri dni po de Molayovom príchode boli Templári v celom Francúzsku pozatýkaní a zverení do rúk inkvizície.
Všetok majetok, pozemky a bohatstvo rádu vo Francúzsku bolo zabavené a Filip sa menoval jeho správcom, čím vyviedol svoje kráľovstvo z finančnej núdze na veľmi dlhý čas.
"Kruté, žalostné, len ťažko vysloviteľné, strašné počúvať, nepopísateľne zločinné, diabolské, ohavné, neľudské a skutočne vzdialené akejkoľvek ľudskej prirodzenosti" to sú slová ktorými Filip popisoval templársku herézu. Podobné slová by sa dali použiť aj na popis toho, čo inkvizícia a Filip robili pri výsluchu zatknutým Templárom. Obvinenia boli rôzne: zapieranie Krista, Panny Márie a svätých, pľutie a pošliapanie kríža, uctievanie modly, ktorá mala podobu bradatej hlavy (Baphomet), natieranie tejto hlavy tukom pečených detí, uctievanie diabla v podobe mačky, prítomnosť mladých dievčat a ženských démonov v posádkach, homosexualita, pálenie tiel mŕtvych Templárov a jedenie ich popola.
Na vynútenie priznania používali inkvizítori (Dominikáni) obľúbené metódy (povraz, voda, oheň).
Po týždni zo 140 rytierov ktorých mali v rukách Dominikáni 36 zomrelo a ostatní sa priznali ku všetkému z čoho boli obvinení. Iba štyria odmietli ale de Molay im rozkázal aby sa poddali a priznali.
Filipova inciatíva pápeža prekvapila. Priznania, proces a aj verejná mienka bola namierená proti Templárom. Jediný ústupok ktorý Clement od Filipa získal bolo, že všetky templárske usadlosti boli vrátené cirkvi. Filip pripustil aby sa všetko prešlo do vlastníctva Špitálnikov. Samozrejme koruna si oddelila časť majetku, odviedla si poplatky a efektívne vyriešila Filipovu tiesnivú situáciu a zároveň dostatočne ožobračila Špitálnikov aby nemali dosť prostriedkov na eventuálne ohroznenie kráľa.
Pápež sa snaží zobrať celý proces do vlastných rúk a dokonca sa mu to podarí. Akonáhle však dostane Templárov k dispozícií vracia ich naspäť kráľovi. Krátko na to väčšina z tých čo sa priznali vrátane de Molaya priznanie odvolaláva.
Koniec
V roku 1314, de Molay a jeho dvaja velitelia Guy z Auverge a Geoffroi de Charney verejne proklamovali svoju nevinu. De Molay povedal: " Priznávam, som naozaj vinný veľkým hriechom. Mojím hriechom je, že som klamal. Klamal a pripustil nechutné obvinenia namierené proti môjmu rádu. Vyhlasujem, musím vyhlásiť, že rád je nevinný. Jeho čistota a svätosť nikdy nebola poškvrnená. Naozaj, priznal som sa, ale urobil som to v strachu pred hrôzami mučenia." Odvolaním sa z kajúcich sa kacírov stali krivoprísažníci a za takýto zločin sa v stredoveku dával najvyšší trest.
Keď to Filip počul, okamžite nariadil upálenie. Nasledujúci deň, 19. marca 1314 boli de Molay, de Charney a Guy pomaly upálení na Ile-des-Javiaux medzi kráľovskými záhradami a kostolom Sv. Augustína. Mních, ktorý túto udalosť zapísal do kroniky poznamenal: " Videli sme ich trpieť v ohni s ľahkou mysľou a pevnou vôľou, čo im v očiach prizerajúcich sa vynieslo veľký obdiv."
Upálenie Veľmajstra bolo posledným úderom templárskeho umieračika. Dva roky pred tým si ich majetok rozdelili Filip, pápež Clement V. a Špitálnici. V čase de Molayovej smrti boli Templári ako rád rozpustení. Na základe pápežovho rozhodnutia prestali existovať a bratia boli upálení, uväznení, alebo odoslaní stráviť svoje posledné roky v iných kláštoroch.
Kráľ sa netešil zo svojho novonadobudnutého bohatstva veľmi dlho. Clement zomrel do mesiaca po Molayovej smrti, Filip sedem mesiacov po ňom. Hovorí sa, že de Molay ich na hranici zavolal pred Boží súd.
A to je pravdepodobne najdôveryhodnejšia správa o tom, že Chudobní vojaci Ježiša Krista a Šalamúnovho chrámu (správnejšie by malo byť Šalamúnovho templu ) nepohrdli v dobách stredovekých ani hrudou slovenskou. Historické pramene hovoria o dnes už zaniknutej dedinke Liptovská Mara, v ktorej blízkosti stával kostol postavený niekedy v 12. storočí. Práve tento mal byť spojený s prepošstvom alebo komtúriou, čiže domom templárov. Preto tam bol aj na kontrolnej návšteve – vizitácii onen provinciálny majster, vďaka ktorého smrti sa dozvedáme, že i naše dejiny sú spojené s rádom, ktorého pôsobenie je dodnes vďačným prameňom rôznych mystifikácií. Negatívne popísaní v Scottovom Ivanhoevovi, či takmer blahorečení vo Wagnerovej opere Parsifal. Hoci neboli jediným kresťanským bojovým mníšskym rádom, okrem nich fungovali napríklad johaniti, teutónsky rád, či calatravský rád, žiadnemu sa nedostalo takej popularity. Ako málo však o nich vieme! Napríklad názov: Templári. Sami si toto meno nedali. Hugo z Pyansu, s ďalšímu ôsmimi bratmi v zbrani – rytiermi v roku 1119 (pozor, niekedy sa uvádza aj rok 1118) v chráme Svätého hrobu v Jeruzaleme zložil sľub patriarchovi kráľovstva jeruzalémskeho, ktorým sa zaviazal k chudobe, čistote a poslušnosti. Toto spoločenstvo deviatich si dalo meno „chudobní vojaci Ježiša Krista“. Kráľ Balduin II., chápajúci ich úbohú majetkovú situáciu im poskytol ubytovanie v paláci vzniknutom prestavbou mešity al – Aksá na južnom okraji Chrámovej hory križiakmi nazývanej Templum Salomonis – Šalamúnov chrám. A ako to už občas býva, niekedy vám dajú meno podľa toho kde bývate, tak sa z Chudobných rytierov stali Rytieri Šalamúnovho templu a neskôr krátko a jednoducho Templári.
Chrám - templ
Po výklade vzniku mena sú vo výhode dve skupiny čitateľov, tí čo navštívili Jeruzalem a orientujú sa v pamiatkach a tí, ktorí príbehy Starého zákona čítali po večeroch ako dobrodružnú literatúru. Ostatní si môžu klásť otázku, čo to vlastne bolo za miesto ten Šalamúnov chrám a prečo ho postavili tam kde ho postavili. Všetko sa začalo v dobách biblických, keď Boh či už priamo, alebo ústami svojich anjelských poslov dirigoval činy vyvolených. I riekol raz: Abrahám! ... Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. ( Genesis 22, 1-2) Ťažko nám bude posudzovať Abrahámovo správanie, faktom však ostáva, že poslúchol a vydal sa na cestu. Po troch dňoch cestovania dorazil na určené miesto, nazbieral dostatok dreva na synovu kremáciu, zviazal ho a vo chvíli keď Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zarezal syna, zavolal naň z neba anjel Hospodinov: Abrahám, Abrahám! A ten mu odpovedal: Tu som. Tu mu on riekol: Nevystieraj ruku na chlapca neubližuj mu, lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna... pretože si to urobil ... veľmi ťa požehnám a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi ... A v tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme... Miesto tejto drámy sa stalo záujmovou sférou židovského kráľa Dávida okolo roku 1000 pred narodením Krista. Pozemok na vrchu s názvom Moáb vykúpil, pretože dostal boží príkaz na mieste postaviť chrám. Vôbec nie hocijaký. Chrám na mieste Abrahámovej skúšky sa mal stať domovom pre Archu zmluvy (slovenský preklad Biblie hovorí o Truhle zmluvy, ale Archa sa stala populárnejšou, vďaka Indiana Jonesovi J - 2. kniha Mojžišova, 25). Dávida však Boh povolal do kráľovstva nebeského skôr, ako stihol chrám postaviť, preto stavbu ukončil jeho syn Šalamún. Chrám dostal jeho meno a podľa chrámu – templu, zasa Templári. Rád slúžiaci na ochranu pútnikov smerujúcich do Palestíny.
Život Templárov
Zaujímavé je, že život templára sa podobal skôr väzenskému režimu ako romantickému poflakovaniu z turnaja na turnaj a z postele do postele dvorných dám. V štatúte rádu bolo presne rozpracované, kedy a koľko sa bude jesť, ako sa pri jedle správať, ako sa má napríklad krájať syr, že sa nesmie od stola vstať, výnimka bola možná len v prípade, že sa rytierovi pustila tiecť krv z nosa, alebo zaznel pokrik „Do zbrane!“, v prípade požiaru, alebo ak by sa splašili kone. Podrobnosť pokynov nesmie nikoho prekvapiť, štatút tých pokynov obsahoval viac ako 600! Pre prípad pochybenia boli vymedzené ako štandartné tresty bičovanie, väznenie v železných okovách, alebo jedenie z podlahy v polohe kŕmiaceho sa psa. Deväť najťažších prehreškov, pre ktoré musel previnilec opustiť rád bolo: svätokupectvo (nákup – skôr krádež a predaj svätých relikvií napr. klinec z Kristovho kríža), vražda, krádež, kacírstvo, vyzradenie obsahu jednania templárskej kapituly, spiknutie dvoch či viacej bratov, opustenie templárskeho domu inak ako predpísaným východom, zbabelosť a dezercia v tvári k tvár pred nepriateľom.
Tvrdé regule, výhradne mužská spoločnosť, pravidelné duchovné cvičenia, nepravidelné život ohrozujúce bitky (často aj o život pripravujúce), tak ani toto všetko nezadusilo plamienky sexuálneho „chtíču“ mladých mužov. V roku 1167 sa v sumáre prečinov uvádza aj homosexualita – za daných okolností spolu so súložou so zvieratami najbežnejšie užívaný kompenzačný prostriedok. Tu považovaná za horší prehrešok ako zabitie kresťana, alebo noc strávená so ženou. Ako preventívne opatrenie bol prijatý pokyn, podľa ktorého bratia nesmeli zdielať počas noci jedno lôžko, spať neoblečení alebo spať v tme. Čo však povedať o listoch benediktínskeho opáta Anselma z Canterbury, ktoré končia slovami: „Keby som mal vylíčiť vášnivú silu našej lásky, obávam sa, že tým ktorí nepoznajú pravdu, by mohli moje slová pripadať ako preháňanie. Ty však vieš, akú veľkú náklonnosť prežívame – pohľad za pohľad, bozk za bozk, objatie za objatie“.
Templári na Slovensku
Vráťme sa však na Slovensko. Spomínal som, že okrem Templárov, ktorí zanikli v r. 1312 vďaka ich majetku chtivého francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, fungovali ešte iné mníške bojové rády. Augustiáni, pôvodne Strážcovia Božieho hrobu, sa napríklad usadili v Chmeľove v Šariši (1212), odkiaľ prešli do Lendaku a Huncoviec (1232). S rádom johanitov (vznikli v roku 1099 v Jeruzaleme) sa na Slovensku stretnete aj dnes. Tí sa totiž od roku 1530, kedy sa presídlili na Maltu, volajú Maltézski rytieri a diplomatické styky udržiavajú s viac ako 50 krajinami sveta.
Rekonštrukcia templárskeho odevu
Zdroj:bitto.sk
Košeľa
Tak poďme na to. Základ oblečenia tvorila vlnená košeľa. Jednalo sa pravdepodobne o materiál z tkaného vlneného plátna, nie veľmi hrubého, bielej alebo ražnej farby. Napriek tomu, že je to vlnený materiál, nezvykne až tak pichať. Aj keď je to plátno tenké, je veľmi teplé, a práve kvôli tomu Regula (bod 20) dovoľuje použiť aj ľanové plátno, ale týkalo sa to len rádových bratov na východe (Palestína…) a to len v období medzi Veľkou Nocou a Sviatkom vš. Svätých. Košeľa siahala asi do polovice stehien a bola stiahnutá jednoduchým opaskom, vlneným povrazom, okolo pása, čo umožňovalo lepšiu pohyblivosť. V oblasti krku bol spravený jednoduchý golier, teda bol to vlastne len lem z preloženej látky a cez ten lem bola pretiahnutá šnúrka z vlny alebo ľanu. Vpredu na košeli bol malý výrez s dierkami po bokoch, cez ktoré boli prevlečená konce šnúrky z goliera. Prikladám nákres strihu takejto košele. Miery sú informatívne, a treba ich prispôsobiť danej postave.
Strih košele
Bruchy a nohavice
Na nohách mal každý Templár bruchy, čo sú krátke spodky siahajúce niečo pod kolená, takisto ušité z tkaného vlnené plátna, bielej alebo ražnej farby. V oblasti pásu boli stiahnuté vlneným povrazom a mali tam aj prestrihy, ktoré umožňovali priviazanie nohavíc. Neexistuje žiadna zmienka, že sa mohol použiť ľan. K bruchám boli priväzované nohavice, pre každú nohu zvlášť. Boli zhotovené z tkaného vlneného plátna tmavšej farby, najčastejšie hnedej, resp. niečo medzi sivou a červenohnedou. Nohavice pokrývali aj chodidlo nohy.
Strih pre bruchy (vľavo) a nohavice (vpravo). Zdroj: Arx Bona
Tunika
Na košeli nosili tmavú tuniku z vlnenej látky hrubšej ako bola látka na košeľu. Na začiatku bola tunika kratšia, ale v priebehu 12. storočia sa predĺžila a končila pár centimetrov nad členkami. Boli na nej krátke rukávy, dole, v oblasti nôh bola prestrihnutá, aj vpredu, aj vzadu. Tunika bola v oblasti pásu stiahnutá koženým opaskom. Neexistuje dôkaz, že sa na tunike nachádzal kríž, skôr je to menej pravdepodobné. Sú síce kresby, na ktorých takýto náznak je, ale nepochádzajú z templárskeho prostredia.
Strih pre tuniku. Zdroj: Argyll, upravil Laci Bittó
Plášť
Najvrchnejšou časťou odevu bol plášť, resp. plášte. Boli dva typy, jeden sa nosil priamo na tunike, bol bez rukávov, bol z tenkého vlneného plátna. Druhý, tzv. pluviál, bol hrubší a bol z flaušu alebo plste, tiež bez rukávov, mohol mať náznak kapucne a zvykol sa obliekať na ten tenší plášť. V prípade, že bola zima, najmä v chladnejších oblastiach, mohli mať miesto toho tenšieho plášťa alternatívu v podobe plášťa, síce z rovnako hrubej vlnenej látky, bol ale lemovaný ovčou kožušinou. Žiaden iný druh kožušiny nesmeli na svojich odevoch používať. Na týchto plášťoch nebola (funkčná) kapucňa, lebo ako hovorí Regula, bod 324: “Žiaden brat nesmie nosiť kapucňu na svojej hlave.” Plášte boli aj rozlišovacím prostriedkom vo vnútri rádu, rytieri nosili biele plášte, seržanti smeli nosiť buď čierne alebo hnedé, resp. to bola farba medzi sivou a hnedočervenou. Od roku 1146, na základe udelenia práva od pápeža Eugena III., mohli na svojich plášťoch nosiť červený kríž, ktorý bol umiestnený na ľavej strane. Plášte boli klasické polkruhovité, vpredu sa spájali viazaním, cez dve diery sa prevliekli dve vlnené šnúry, ktoré viseli na pravej strane. Boli trochu kratšie ako tunika.
Strih pre plášť. Zdroj: kostym.cz
Najpravdepodobnejší tvar templárskeho kríža
Opasok
Opasok bol kožený, zhotovený z pevnej kože. Zapínal sa pomocou pracky, ktorá rovnako ako opasok nesmela byť nijakým spôsobom zdobená. Opakujem, keď bude niekto tvrdiť opak, tak sa mu vysmejte do očí. Neraz som sa totiž stretol s tým, že si to ľudia obhajovali silou-mocou. Pracka bola teda z obyčajného kovu.
Pracky na opasok: nález (vľavo) a rekonštrukcia (vpravo). Zdroj:templiers.org
Topánky
Topánky boli jednoduché kožené. Nesmeli byť špicaté ani nijako zdobené (Regula bod 22). Pravdepodobne sa používali prevracané topánky. Veľmi dobrý návod na zhotovenie takýchto topánok sa dá nájsť na stránkach Curia Vitkov.
Prevracané topánky. Zdroj: Curia Vitkov
To by bolo všetko, čo sa týka základného, každodenného oblečenia Templárov. Ešte raz pripomínam, že ich odev nesmie obsahovať žiadne ozdoby, čipky, žiadnu kožušinu, okrem ovčej, žiadne drahé kovy ani drahokamy, a pod. Bolo to kvôli tomu, aby sa aj viditeľne odlíšili od, v tej dobe, zhýralej šľachty a svetských rytierov. Veľmi dobre to vystihol Bernard z Clairvaux vo svojom diele De Laude Novae Militae (Chvála Nového Rytierstva), kde na ich adresu píše: “Svojich tátošov zahaľujete do čínskeho hodvábu a svoju výzbroj ozdobujete zdrapmi neviem čoho; maľujete štíty a sedlá, pokrývate uzdy a ostrohy zlatom a striebrom a drahými kameňmi, a potom so všetkou tou nádherou hanebne a s bezmyšlienkovitým chvatom sa náhlite v ústrety smrti. Je tá nádhera ozdobou rytiera, alebo ženskými čačkami? Myslíte si, že vaše zlato odrazí meče nepriateľov, že cúvnu pred vašimi klenotmi, že nepreniknú vaším hodvábom?”.
Snáď vám tento článok aspoň v niečom rozšíril obzor. Snažil som sa čo najstručnejšie zhrnúť podstatné fakty, takže tu nie je všetko, čo sa mi podarilo nájsť. Ak máte záujem sa dozvedieť niečo viac, čo sa týka tejto témy, tak si ma pokojne zastavte na nejakom šermiarskom festivale, alebo sa mi ozvite elektronicky. Nabudúce sa budem venovať odevu do boja a výzbroji.
Illumináti
medzi vedou a náboženstvom bola od samého počiatku dejín hlboká priepasť. Otvorení vedci ako Kopernik boli zavraždení. Vraždila ich cirkev, lebo objavovali pravdu vedeckým spôsobom. Náboženstvo vždy prenasledovalo vedu. Ale v šestnástom storočí sa v Ríme skupina mužov postavila cirkvi na odpor. Najosvietenejšie mozgy Talianska- fyzici, matematici, astronómovia- sa začali tajne stretávať a prejavovať svoj nesúhlas s učením cirkvi. Obávali sa, že monopol cirkvi na pravdu ohrozí vedu na celom svete. Založili prvý vedecký spolok na svete s názvom Osvietený- Illuminati.
Najvzdelanejší ľudia v Európe...ktorí svoj život zasvätili hľadaniu vedeckej pravdy. Pravdaže katolícka cirkev ich neúnavne prenasledovala. V relatívnom bezpečí boli iba preto, lebo svoju činnosť dokonale utajovali. Vzniklo akési vedecké podzemie, bratstvo osvietených sa rozrastalo a patrili doň vedci z celej Európy. Pravidelne sa stretávali v Ríme na dokonale utajenom mieste, ktorému hovorili Chrám osvietenia. Mnohí illuminati chceli bojovať proti tyranii cirkvi silou, ale ich najváženejší člen bol proti tomu. Bol to pacifista a jeden z najslávnejších vedcov všetkých čias. Volal sa Galileo Galilei. Patril k Illuminatov. A bol aj zbožný katolík. Usiloval sa zmeniť postoj cirkvi voči vede a tvrdil, že veda existenciu Boha nepopiera, ale ju potvrdzuje. Napísal, že keď sa díva ďalekohľadom na krúžiace planéty, počuje Boží hlas v podobe hudby sfér. Zastával názor, že veda a náboženstvo nie sú nepriatelia, ale spojenci- dva odlišné jazyky, ktorými sa rozpráva ten istý príbeh, príbeh o symetrii a rovnováhe... O nebi a pekle, o teple a chlade, o Bohu a Satanovi. Veda aj náboženstvo nachádzajú radosť v Božej symetrii...v nekonečnom zápase svetla a tmy.
Bohužiaľ cirkev si neželala spojenie vedy a náboženstva. Tým by sa zrušila platnosť tvrdenia, že iba prostredníctvom cirkvi môže človek dospieť k Bohu. Preto súdila Galilea ako kacíra, uznala ho vinným a odsúdila na doživotné domáce väzenie. Galileiho zatknutie vyvolalo medzi illuminátmi rozruch. Dopustili sa niekoľkých chýb a cirkev odhalila identitu štyroch ich členov, chytila ich a vypočúvala. A tí štyria vedci nič neprezradili...ani keď ich mučili. Zaživa im vypálili na telo znamenie kríža. Na hruď. Potom vedcov surovo zavraždili a ich telá vyhodili na rímske ulice na výstrahu tým, ktorí by sa chceli pridať k illuminátom.
Pretože miesto, kde sa nachádzal Chrám osvietenia, bolo prezradené, ostatní illumináti z Talianska utiekli. Illumináti prešli do hlbokej ilegality a začali sa stretávať s inými skupinami ľudí, ktorí utekali pred katolíckymi čistkami- s mystikmi, alchymistami, okultistami, moslimmi, židmi. Po rokoch začali prijímať nových členov. Objavili sa noví illumináti. Zlovestnejší. Hlboko protikresťanskí. Mali čoraz väčšiu moc, praktizovali tajomné obrady a zaprisahali sa, že raz znova povstanú a pomstia sa katolíckej cirkvi. Mali takú obrovskú moc, že cirkev ich pokladala za svojho najmocnejšieho nepriateľa.
Vatikán označil bratstvo za ŠAJTAN. Je to moslimský výraz. Znamená protivník. Protivník Boha. Cirkev zvolila tento moslimský výraz preto, lebo moslimský jazyk považovala za nečistý. ŠAJTAN znamená satan. Illumináti boli satanisti. Ale nie v dnešnom zmysle slova. No to všetko je vzdialená história. Samotný symbol vytvoril neznámy maliar, illuminát, zo šestnásteho storočia ako hold Galileiho láske k symetrii- bolo to akési posvätné logo illuminátov. Bratstvo symbol tajilo a údajne ho chcelo odhaliť až potom, keď získa moc, vyjde z ilegality a splní svoj cieľ.
Illumináti, ktorí prežili a utiekli z Ríma putovali po celej Európe a hľadali bezpečné miesto, kde by sa mohli dať znova dokopy. Ujala sa ich iná tajná spoločnosť- bratstvo bavorských slobodomurárov. Slobodomurári určite nie sú satanisti. Slobodomurári sa stali obeťou vlastnej zhovievavosti. V osemnástom storočí, keď sa ujali vedcov na úteku, nevedomky sa stali pre illuminátorov iba nastrčenými figúrkami. Počet illuminátov rástol a postupne obsadzovali v slobodomurárskych lóžach najvýznamnejšie pozície. Uprostred slobodomurárov potichu obnovili svoje vedecké bratstvo- vytvorili akúsi tajnú spoločnosť v tajnej spoločnosti. Potom využili styky slobodomurárskych lóží po celom svete na rozšírenie svojho vplyvu. Ich hlavným cieľom bolo zničiť katolicizmus. Podľa nich boli dogmy šírené cirkvou iba povery, a preto považovali cirkev za najväčšieho nepriateľa ľudstva. Obávali sa, že ak náboženstvo bude naďalej vyhlasovať svoje mýty za absolútnu pravdu, vedecký pokrok sa zastaví a ľudstvo v budúcnosti čakajú nezmyselné náboženské vojny. Moc illuminátov v Európe stále rástla a čoskoro sa začali zameriavať na Ameriku. Medzi prvými členmi vlády Spojených štátov amerických bolo veľa slobodomurárov, patril medzi nich napr. George Washington a Benjamin Franklin.
Boli to všetci čestní, bohatí muži, ktorí netušili, že illumináti si vybudovali svoju baštu priamo medzi slobodomurármi a prostredníctvom nich si zakladali banky, univerzity a celé priemyselné odvetvia, aby mohli financovať svoj najdôležitejší cieľ- vytvorenie jediného celosvetového štátu, akéhosi nového svetového poriadku, založeného na vedeckom osvietení. Vraveli tomu luciferovské učenie. Cirkev stotožňovala Lucifera s diablom, no bratstvo trvalo na tom, že Lucifer je presne to, čo toto slovo znamená v latinčine- nositeľ svetla, svetlonos. To isté ako illuminátor.
Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk